0
0
Prvý rytier alebo Príbeh priora Alberta
V predchádzajúcom čísle novín sme odštartovali sedem dielny seriál článkov o zásadných momentoch histórie Michaloviec pri príležitosti 777. výročia prvej písomnej zmienky o meste. V tomto čísle pokračujeme príbehom Alberta, nášho prvého rytiera, ktorý v stredoveku zviditeľnil Michalovce tak ako nikto iný.
Šľachtic Albert z Michaloviec, alebo aj Albert Užský či Albert Viniansky, pochádzal z michalovskej vetvy rodu Kapľon. Rodina šľachticov z Michaloviec vlastnila rozsiahle majetky v Zemplínskej i Užskej stolici a bola tiež dosť vplyvná. Albertov priamy predok – Andrej, sa v druhej polovici 13., respektíve začiatkom 14. storočia, spomína ako užský župan (išlo o najvyššieho predstaviteľa jednej z územnosprávnych jednotiek Uhorska, ktorý zabezpečoval prepojenie danej stolice s panovníkom a ústrednou štátnou mocou). Známe je tiež meno Albertovho prastarého otca (bol to Jakub,syn už spomínaného župana Andreja), starého otca (Ján), otca (Gregor), aj mená starších súrodencov (Ladislav a Juraj).
https://www.primatori.sk/2021/05/04/halu-v-detve-pred-eyof-zrekonstruuju-za-650-tisic-eur/
Albert z Michaloviec sa narodil koncom 14. storočia, presný rok nepoznáme. Niečo o jeho veku napovedá listina z roku 1410, kde sa spomína ako mladý. Ako mnoho iných šľachticov, aj Albert sa venoval predovšetkým vojenskej službe. Zúčastnil sa napríklad ťažení proti Bosniakom v rokoch 1405 – 1410. Bojoval tam tiež kráľov obľúbený rytier Stibor zo Stiboríc. A zrejme v tomto období vstúpil do Stiborových služieb aj Albert z Michaloviec. Keď sa Stibor v roku 1410 stal sedmohradským vojvodom, Albert bol medzi jeho familiármi (šľachtici v službách majetnejšieho aristokrata, pričom pán im za vykonané služby na svojom majetku – administratívne, súdne, správne, vojenské či remeselné – poskytoval nielen spoločenskú a právnu ochranu, ale aj živobytie a pôdu). Vojvoda si šikovného Alberta obľúbil. V roku 1410 tento príslušník rodu šľachticov z Michaloviec získal ďalšie majetky, Stibor ho dokonca menoval za svojho podžupana. Zároveň mu otvoril cestu na kráľovský dvor, kde sa Albert stal najskôr pážaťom, neskôr dvorským rytierom a získaval ďalšie majetky v rozličných častiach Uhorského kráľovstva.
V rokoch 1411 – 1413 úspešne bojoval vo vojne proti Benátkam, kde dokonca velil Stiborovým oddielom. Jeho rozhodnutie vstúpiť do služieb vojvodu sa ukázalo ako správne, provinčný šľachtic sa postupne dostal do spoločnosti najvplyvnejších ľudí vtedajšieho feudálneho Uhorska. Keď v roku 1414 Stibor zo Stiboríc zomrel, Albert vstúpil do služieb jeho synovca, jágerského biskupa Stibora.
Ďalšie veľké zmeny v jeho živote priniesla účasť na koncile, ktorý sa začal v roku 1414 v nemeckej Kostnici, blízko dnešných švajčiarskych hraníc. Do mesta sa dostal zrejme v sprievode svojho nového pána, jágerského biskupa. A opäť ho tu postretlo šťastie. Žigmund Luxemburský mu v roku 1417 udelil hodnosť priora Vrany, čím sa stal najvyšším predstaviteľom johanitského rádu v Uhorsku. Zo strany panovníka išlo o prejav veľkej priazne a dôvery, pretože panovník nemal s odbojným rádom johanitov dobré skúsenosti. Johaniti boli členmi pôvodne jeruzalemského cirkevného rytierskeho Rádu svätého Jána a ich predstaviteľom v Uhorsku bol prior, sídliaci na chorvátskom hrade Vrana („prior Aurane“). Vstupom do rádu sa Albert z Michaloviec musel zriecť určitých stránok svetského života. V tom čase bol už vdovcom, pričom mal niekoľko detí (Jána, Ladislava a Juraja).
O rok neskôr (1418) mu panovník Žigmund Luxemburský dal za verné služby vystaviť listinu, „polepšujúcu“ jeho erb (ten v nasledujúcich storočiach preslávili i ďalší príslušníci rodu pánov z Michaloviec). V tom istom roku, no o niekoľko mesiacov neskôr, panovník oddanému priorovi Vrany, jeho synom a príbuzným potvrdil držbu majetkov v Užskej, Zemplínskej a Satmárskej stolici, medzi nimi aj mestečka Michalovce.
Albert sa následne zúčastnil vojny proti husitom, zapojil sa tiež do ďalších ťažení. Za zásluhy mu bolo udelené právo zastávať úrad dalmátsko-chorvátskeho bána (uvedené územia totiž v danej dobe patrili k Uhorsku). Navyše v roku 1428 získal Albert od panovníka rozsiahle majetky na Dolnej zemi, v Nadlaku. Ku koncu svojho života (zomrel niekedy pred 3. februárom 1434) tak mal vo vlastníctve niekoľko desiatok dedín so stovkami poddaných.
Z pôvodného rodu pánov z Michaloviec sa postupne vyčleňovali ďalšie rody. K najznámejším patrili Stáraiovci (Sztáray), Pongrácovci (Pongrácz), Eödönfiovci (Eudenfy, Eödenffy) či Bánfiovci (Bánffy), pričom ich príslušníci si okrem svojich nových mien i naďalej uvádzali prídomok „z Michaloviec“ (de Nagmihály, maďarsky Nagymihályi). Zakladateľom michalovsko-bánfiovskej vetvy sa stal najstarší syn Alberta (neskôr, v 17. storočí, vlastnili Bánfiovci v Michalovciach jeden kaštieľ). Žiadny iný predstaviteľ rodu pánov z Michaloviec nedosiahol v stredoveku také významné postavenie ako prior a bán Albert. Slávu si získal hlavne na bojiskách, dobre zastával i zverené úrady, o čom svedčí priazeň panovníka Žigmunda Luxemburského, ktorou ho zahŕňal po väčšinu života.
PaedDr. Martin Molnár
michalovce.sk
